Začiatok roka 2022 zastihol slovenských pracujúcich nepríjemný uragán zvaný Inflácia, ktorého pôvod sa dá vystopovať do jesene 2021 a začiatok konfliktu na Ukrajine situáciu už len zhoršil. Rast cien, hlavne potravín zastihol naše domácnosti značne nepripravené. Aj z dôvodu niekoľko dekád uplatňovanej politiky nízkych miezd a málo efektívneho sociálneho systému, ktoré spôsobili, že už aj pred korona krízou mali slovenské domácnosti nízke finančné aktíva a vysoké dlhy. Posledné dáta ukazujú, že situácia sa ešte zhoršila.
Priemerná inflácia priemerného občana, ktorá sa tohto roku bude pohybovať niekde medzi 12 – 14 percentami, neznamená, že sa všetkým rodinám navýšili výdavky rovnako. Hlavne chudobné domácnosti, ktorých výdavky sú rozdelené iba na bývanie, potraviny a dopravu pocítili infláciu v ešte vyššej miere, ako ukazujú priemerné hodnoty. A čo sa týka predikcií na budúci rok, aj napriek pozitívnej korekcii, ktorú urobili v týchto dňoch analytici NBS, tak priemerná inflácia aj na budúci rok bude pravdepodobne dvojciferná. Zároveň je potrebné povedať, že ak by sa aj podarilo infláciu zastaviť, neznamená to, návrat k cenovej úrovni z leta 2021.
A keď už sme pri predikciách. Český prominentný ekonóm Tomáš Sedláček, o nich tvrdí, že aj napriek zložitým ekonometrickým modelom na základe ktorých vznikajú, ide vlastne len o veštenie. Čím samozrejme nechcel spochybňovať samotnú ekonómiu a ekonomické predikcie, ale skôr tých, čo ich berú príliš vážne – hlavne v hekticky sa meniacich podmienkach aké dnes žijeme.
Nech už najnovšia predikcia inflácie NBS dozná akéhokoľvek osudu v realite, všetci vieme a predpokladáme, že nás nečakajú svetlé zajtrajšky. Hlavne ak sa pozrieme, ako za posledné dva roky nestačí rast miezd na tempo inflácie. Prepad reálnych miezd v tomto a minulom roku ukazuje, že k hranici a aj pod hranicu chudoby sa približuje aj tá chatrná stredná trieda, ktorú sme tu donedávna mali. Odhady na rok 2022 hovoria, že pokles reálnych miezd na Slovensku bude 3,6 percentný. Na prvý pohľad sa toto číslo nemusí zdať vysoké, no ako vždy ide o priemerné hodnoty. Nominálny rast miezd z ktorého sa počíta reálna mzda sa samozrejme nedotýka všetkých a určite nie nejako rovnomerne, záleží nielen od sektora, ale aj od konkrétneho zamestnávateľa a pracovnej pozície.
Môžeme sa zhodnúť, že inflácia najviac postihuje tých menej príjmových, ktorí aj najrýchlejšie v prípade zlých časov prichádzajú o prácu. Sčasti týmto zamestnancom pomôže rast minimálnej mzdy od 1. 1. 2023 na 700 eur, ktorý bol v lete tohto roka dohodnutý nad úroveň zákonného nároku (57 % z priemernej mzdy v roku 2021). Ani tento rast však nezohľadňuje rast cien, ktorým nízkopríjmoví čelia.
Celý rok 2022 sme počúvali vládnych politikov opakovať, že „nebojte sa, dobre bude“ a „nenecháme nikoho padnúť“, no sľubovaná protiinflačná pomoc sa akosi zideologizovala a pretransformovala na pomoc rodinám s deťmi a nakoniec v takej forme, že v konečnom dôsledku najviac dostanú rodiny s najvyššími príjmami a mnohé najviac postihnuté dostanú len zlomok pomoci. To všetko vďaka daňovému bonusu, na ktorý nedosiahnu nielen nepracujúci rodičia (starobní a invalidní dôchodcovia, nezamestnaní, hendikepovaní, atď), ale aj rodičia pracujúci za nízke mzdy, na skrátené úväzky, alebo dohody (napríklad jednorodičovské domácnosti). A práve tieto rodiny, vrátane chudobných bezdetných rodín by pomoc s infláciou najviac potrebovali.
Koncom tohto roka prešlo parlamentom znovunaviazanie príplatkov za nočné a víkendy na výšku minimálnej mzdy, ktoré bolo po celý rok 2022 zmrazené na úrovni roka 2021. Zamestnávatelia tento krok len ťažko predychávali a strašili doslova armagedonom, dokonca kvôli predloženiu novely cez poslanecký návrh mimo pripomienkového konania odišli z tripartity. Je fascinujúce, že keď v roku 2021 prišiel návrh na zmrazenie príplatkov deň pred schválením, tak sa o zem nehádzali. Rovnako, ako sa nehádzali začiatkom roka 2021, kedy v druhom čítaní prišli do parlamentu poslanecké návrhy škrtajúce v zákonníku práce. Jedným z nich bol napríklad návrh na zrušenie rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa.
Najviac sa v súvislosti s odmrazením príplatkov strašilo v pekárenskom sektore, kde sa vraj zvýšenie príplatkov preleje do cien pekárenských výrobkov. Toto strašenie tu počúvame viac ako dekádu, každý rok pri zvyšovaní minimálnej mzdy, napríklad. Akoby len zamestnanci pekárni udržiavaním svojich nízkych miezd a zotrvávaním v chudobe, zodpovedali za udržanie cien pečiva v obchodoch. Presun zvýšených nákladov a je jedno, či ide o personálne náklady, alebo o náklady na energie, sa jednoducho musia presunúť do cien produktov. Otázkou je, ako sa k tomu nárastu cien postavia obchodníci. Tí si môžu, napríklad znížiť maržu. Otázkou je napríklad, ako dokážu v Rakúsku udržať ceny pečiva v obchodoch, keď nekvalifikovaný zamestnanec pekárne v Rakúsku dostáva mzdu najmenej vo výške 1 657,57 eur a kvalifikovaný najmenej 1 709,10 eur – dohodnuté v sektorovej kolektívnej zmluve platnej na všetky pekárne v Rakúsku bez výnimky. Rozumiete tomu? Ceny pečiva porovnateľné, alebo mierne vyššie ako na Slovensku, ale mzdy zamestnancov pekárni, zásadné vyššie.
Uvidíme, ako sa ku kolektívnym zmluvám vyššieho stupňa (sektorovým) na Slovensku postavia politici už onedlho, pretože pripravovaná smernica EÚ, ktorá rieši výšku minimálnej mzdy, okrem iného, zaväzuje členské štáty zavádzať opatrenia, ktoré zvýšia pokrytie kolektívnymi zmluvami nad 80 percent. Do zrušenia rozširovania kolektívne zmluvy na Slovensku pokrývali len 25 percent zamestnancov.
A tu sa dostávame k najdôležitejšiemu problému postavenia zamestnancov a kvality pracovného prostredia na Slovensku. Nízka odborová organizovanosť a nízka schopnosť organizácie kolektívnych akcií (protesty a štrajky) robí zo Slovenska krajinu, ktorá akoby sa zmierila so svojim osudom montážnej dielne Európy, postavenej na nízkych mzdách.
Množstvo slovenských zamestnancov sa s istou dávkou závisti pozerá na protesty a štrajky v zahraničí, vo Francúzsku, nedávno v Rakúsku, alebo aktuálne v Británii. No keď sa niečo také deje u nás, tak sme schopní si vzájomne závidieť.
Pamätáte si 30-tisicový pochod zamestnancov školstva v lete minulého roka? Ako sa namiesto slov podpory z viacerých strán dočkali znevažovania a otázok typu: „a nám kedy zvýšia?“.
Prípadne niekoľkotisícový Protest proti chudobe, ktorý zorganizovala Konfederácia odborových zväzov, sa z úst vtedajšieho ministra financií dočkal znevažovania – vraj to bolo na politickú objednávku. A množstvo občanov na túto nezmyselnú manipuláciu skočila.
Nedávno sa to plasticky ukázalo aj pri výpovediach lekárov, kedy množstvo slovenských zamestnancov naskočilo na demagogické reči politikov o, politizácií, vydieračoch a braní si rukojemníkov. Pritom boli to politici, ktorí zdravotníkom v zákone zakázali štrajkovať a tak im ostala jediná použiteľná zbraň – výpovede.
Kedy konečne slovenskí zamestnanci pochopia, že len organizovaním sa, vzájomnou podporou a solidaritou dosiahnu zlepšenie pre všetkých? V roku 2023?
