Národná rada minulý týždeň schválila návrh zákona o práci vykonávanej prostredníctvom digitálnej pracovnej platformy. Slovensko tak má novú právnu normu upravujúcu prácu kuriérov, vodičov či ďalších ľudí, ktorých pracovný život čoraz viac riadia aplikácie a algoritmy. Zákon prináša viaceré nové práva. Z pohľadu odborov však zostáva zásadná otázka nezodpovedaná: načo je pracovníkom právo organizovať sa, ak nemajú jasne garantované právo kolektívne vyjednávať?
Keď sa povie platformová práca, väčšina ľudí si predstaví kuriéra na bicykli, vodiča taxislužby alebo človeka, ktorý prostredníctvom aplikácie prijíma jednotlivé zákazky. Navonok ide o slobodnú a flexibilnú formu práce. Človek si zapne aplikáciu, keď chce, vyberá si zákazky a formálne často vystupuje ako živnostník.
Za aplikáciou sa však skrýva systém, ktorý určuje komu bude práca pridelená, koľko za ňu dostane, ako bude hodnotený a čo sa stane, ak jeho výkon nebude zodpovedať očakávaniam platformy. Nový slovenský zákon, prijatý minulý týždeň, túto realitu po prvý raz podrobnejšie zachytáva.
Problém je, že medzi technologickou realitou platformovej práce a rozsahom sociálnej ochrany zostáva aj po prijatí zákona pomerne veľká medzera.
Algoritmus už nie je neviditeľný šéf
Jedným z najvýznamnejších prínosov novej úpravy je regulácia takzvaného algoritmického riadenia. Zákon počíta s tým, že platforma bude musieť pracovníkov informovať o používaných automatizovaných monitorovacích a rozhodovacích systémoch. Má vysvetliť, aké údaje systémy sledujú, aké rozhodnutia prijímajú a aké parametre pri nich používajú.
To nie je maličkosť. Pre pracovníka môže byť rozdiel medzi získaním a stratou zákaziek, zmenou odmeny či zablokovaním účtu existenčnou otázkou. Ak o tom rozhoduje algoritmus, pracovník doteraz často ani nemusel vedieť, prečo sa tak stalo.
Nový zákon preto zavádza aj právo na vysvetlenie rozhodnutia. Pri závažných zásahoch do postavenia pracovníka, napríklad pri zablokovaní účtu, odmietnutí odmeny alebo zmene zmluvného postavenia, má platforma poskytnúť písomné odôvodnenie. Dotknutý človek môže požiadať o preskúmanie rozhodnutia a platforma ho má preskúmať najneskôr do dvoch týždňov.
Zákon tiež umožňuje pracovníkom komunikovať medzi sebou a so svojimi zástupcami prostredníctvom digitálnej infraštruktúry platformy. Platforma pritom nemá mať prístup k obsahu tejto komunikácie.
Práve takéto ustanovenia môžu byť dôležité pre kuriérov a vodičov, ktorí sa už v minulosti pokúšali kolektívne presadzovať svoje požiadavky. Ukazujú totiž, že problém platformovej práce nespočíva iba v tom, či človek pracuje na živnosť alebo na pracovnú zmluvu. Ide aj o to, kto v skutočnosti určuje podmienky práce.
Odbory áno. Ale čo potom?
Tu sa dostávame k najväčšej slabine novej legislatívy, na ktorú upozorňuje Konfederácia odborových zväzov SR.
Zákon po novom výslovne priznáva ľuďom vykonávajúcim platformovú prácu mimo pracovnoprávneho vzťahu právo zakladať odborové organizácie a vstupovať do nich. Odborová organizácia ich môže zastupovať pri uplatňovaní práv vyplývajúcich zo zákona a zo zmluvného vzťahu s platformou.
Je to významný krok. Zároveň však pôsobí zvláštne, ak sa zastavíme pri jeho praktickom dôsledku.
Pracovníci sa môžu organizovať, ale zákon im neposkytuje rovnako jasný rámec kolektívneho vyjednávania s platformou.
Práve kolektívne vyjednávanie pritom predstavuje jeden z najúčinnejších spôsobov, ako môže skupina ľudí s výrazne slabšou vyjednávacou pozíciou rokovať s ekonomicky oveľa silnejším partnerom. Jednotlivý kuriér môže s platformou diskutovať len veľmi ťažko. Ak však za ním stojí organizovaná skupina, situácia sa mení.
A tém, o ktorých by sa dalo vyjednávať, je množstvo. Od výšky odmien a spôsobu ich výpočtu cez pravidlá prideľovania zákaziek až po algoritmické hodnotenie pracovníkov, blokovanie účtov či podmienky bezpečnosti práce.
KOZ už počas legislatívneho procesu upozorňovala, že priznanie práva združovať sa bez možnosti kolektívne vyjednávať môže zostať iba čiastočnou ochranou. Odbory zároveň požadovali širšiu zodpovednosť platforiem za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci aj v prípade živnostníkov.
Živnostník sa môže stať zamestnancom, ale…
Ďalším problémom je samotný status platformového pracovníka.
Nový zákon síce obsahuje mechanizmus, ktorý má brániť tomu, aby sa závislá práca iba formálne vydávala za podnikanie. Pri posudzovaní pracovného vzťahu sa má prihliadať aj na skutočný spôsob výkonu práce, vrátane využívania algoritmického monitorovania a rozhodovania.
Zákon dokonca zavádza právnu domnienku v prospech pracovníka. Ak pracovník alebo odborová organizácia uvedie skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že práca sa vykonáva v podriadenosti platforme a podľa jej pokynov, platforma musí pred súdom preukázať opak.
Lenže práve slovné spojenie „pred súdom“ je kľúčové.
Človek, ktorý je od príjmu z platformy existenčne závislý, sa musí najskôr rozhodnúť, či sa pustí do právneho sporu s firmou, pre ktorú pracuje. Zákon síce umožňuje aj spoločnú žalobu viacerých pracovníkov voči rovnakej platforme, no súdne konanie zostáva časovo, finančne aj psychologicky náročným nástrojom.
Práve tu sa ukáže, či bude nová právna ochrana fungovať aj v každodennej realite. Zákonné právo, ktoré si pracovník musí najprv roky a nákladne vymáhať, totiž nie je to isté ako automatická ochrana.
Odbory preto upozorňovali aj na to, že časť ochrany zostáva naviazaná na zamestnanecký status. Pri živnostníkovi sa tak môže vytvoriť paradoxná situácia: zákon mu priznáva niektoré nové práva, ale na získanie plnej pracovnoprávnej ochrany sa môže musieť obrátiť na súd.
Flexibilita nesmie znamenať bezmocnosť
Kritika zákona pritom nemusí znamenať odmietanie platformovej práce. Mnohí kuriéri, vodiči a ďalší pracovníci si na nej cenia práve flexibilitu a možnosť organizovať si čas podľa vlastných potrieb. Záujem zachovať si živnosť preto automaticky neznamená nezáujem o pracovné práva.
Problém nastáva vtedy, keď sa flexibilita zamieňa za absenciu ochrany.
Platformový pracovník môže byť na papieri podnikateľom, no jeho ekonomická pozícia môže byť v skutočnosti výrazne slabšia ako pozícia firmy, ktorá vlastní aplikáciu, nastavuje pravidlá a disponuje dátami o jeho práci. O tom, koľko zarobí, nemusí rozhodovať klasický vedúci pracovník, ale algoritmus. A ak platforma zmení pravidlá, jednotlivec ich spravidla nemá možnosť vyjednávať.
Nový zákon tento problém čiastočne uznáva. Prináša viac transparentnosti, kontrolu algoritmického riadenia, možnosť komunikácie pracovníkov, ochranu pred niektorými formami nepriaznivého zaobchádzania a mechanizmus súdneho preskúmania pracovného statusu.
Čiastočné riešenie
Z pohľadu odborov však zostáva nedotiahnutý základný princíp: ak pracovníci získavajú právo organizovať sa, mali by mať aj reálnu možnosť spoločne rokovať o podmienkach, za ktorých pracujú.
Inak hrozí, že z odborov vznikne predovšetkým právna poradňa pre jednotlivcov, namiesto toho, aby sa stali nástrojom kolektívnej sily.
Slovensko tak síce prijalo pravidlá pre nový svet práce, no zatiaľ iba čiastočne vyriešilo jeho najväčší problém. Technológia umožnila firmám riadiť tisíce ľudí bez klasického pracoviska, šéfa a pracovného času. Sociálne práva však stále potrebujú spôsob, ako sa s touto realitou vyrovnať.
A ten sa nezačína ani nekončí aplikáciou. Začína sa tým, či má človek, ktorý cez ňu pracuje, dostatočne silné postavenie na to, aby o svojich pracovných podmienkach nebol iba informovaný, ale mohol ich aj ovplyvňovať.
Zdroj: SITA, NR SR
