Európsky odborový inštitút (ETUI) zorganizoval minulý týždeň konferenciu o skracovaní pracovného času. Zaznelo na ňom viacero príspevkov, ktoré približovali skúsenosti z rôznych európskych krajín so zavádzaním štvordňového pracovného týždňa.
Veľmi inšpiratívna bola najmä prednáška Pedra Gomesa, ktorý je autorom knihy Piatok je nová sobota: Ako štvordňový pracovný týždeň zachráni ekonomiku (https://www.amazon.com/Friday-New-Saturday-Four-Day-Working-ebook/dp/B097D7CH9R). Portugalský ekonóm pôsobiaci vo Veľkej Británii tvrdí, že štvordňový pracovný týždeň prinesie výrazné benefity, ktoré budú v prospech celej spoločnosti. Podporí dopyt, produktivitu, inovácie a rast miezd, pričom zníži nezamestnanosť a potlačí populistické hnutia.
Na úvod svojej prednášky Gomes pripomenul, že ani prechod zo šesťdňového na päťdňový pracovný týždeň sa nezaobišiel bez problémov. Aj vtedy panovala obava, že takýto krok poškodí hospodárstvo. V samotnom Portugalsku k nemu došlo relatívne neskoro – až po tzv. Karafiátovej revolúcii v r. 1974, keď padol Salazarov diktátorský režim. Tento prechod bol postupný a dôležitú úlohu v ňom zohrali odbory.
Dnes kritika štvordňového týždňa odzrkadľuje námietky, ktorým čelil päťdňový týždeň, ako však ukazuje príklad z Portugalska zmena je možná.
Pilotný projekt vznikol z iniciatívy Ministerstva práce v r. 2003, keď bola pri moci ľavicová vláda a trval šesť mesiacov. Jeho autori mali víziu, že štvordňový týždeň môže byť prínosom pre pracovníkov aj pre firmy, pričom posilní hospodársku konkurencieschopnosť. Na úvod si stanovili tri základné princípy:
- po jeho zavedení nesmie dôjsť k zníženiu platov,
- v rámci týždňa musí dôjsť k zníženiu počtu odpracovaných hodín,
- musí byť dobrovoľný.
Gomes zdôraznil, že nejde o prácu na čiastočný úväzok alebo skrátený pracovný čas, ale skôr o celkovú reorganizáciu práce.
Projekt otestovali v 41 súkromných firmách s menej ako 20 zamestnancami. Spoločnosti prijali rôzne formy organizácie práce, čím efektívne skrátili týždenný pracovný čas. Väčšina z nich skrátila typický 40-hodinový pracovný týždeň na 36, 34 alebo 32 hodín. Niektorí si osvojili model s voľnými piatkami, iní zasa používali rotujúce dni voľna alebo tzv. zrkadlové tímy (niektorí členovia mali voľno v pondelok a niektorí mali zasa voľné piatky). Väčšie spoločnosti využívali viacero riešení pre rôzne funkcie resp. oddelenia.
Úspech a udržateľnosť štvordňového týždňa závisel od organizačných zmien vedúcich k zvýšeniu efektivity a výkonu. Viac ako tri štvrtiny spoločností zaviedlo aspoň jednu organizačnú zmenu, najčastejšie skrátilo porady. Medzi ďalšie zmeny patrilo prijatie riadiaceho softvéru, automatizáciu procesov a zlepšenie komunikácie. Kľúčové však bolo zapojenie pracovníkov.
Pre spoločnosti bol náročné zvládnuť najmä dovolenkové obdobie. Na druhej strane bolo až prekvapivo ľahké zapojiť pracovníkov do zmien procesov. Redukciu počtu hodín prijali pozitívne aj klienti.
Pokiaľ ide produktivitu, tá síce nestúpla, no ani neklesla, pričom sa predaj podarilo udržať na rovnakej úrovni ale s menším počtom odpracovaných hodín.
Pre drvivú väčšinu spoločností projekt priniesol len minimálne zvýšenie nákladov. Asi 40 % manažérov hlásilo úspory, najmä vo výdavkoch na energie a iné kancelárske náklady. Takmer 80 % manažérov hodnotilo projekt finančne neutrálne. Po šiestich mesiacoch keď ho vyhodnotili, len jedna firma zo 41, skonštatovala, že musela zvýšiť náklady.
Z prevádzkového hľadiska priniesol štvordňový týždeň viaceré pozitíva – napríklad zníženie absencií a fluktuácie zamestnancov. Viaceré podniky hlásili, že vďaka redukcii počtu hodín sa zamestnanci cítili menej vystresovaní a zvýšila sa ich angažovanosť, čo prispelo k zlepšeniu kvality služieb. Štvordňový týždeň bol vnímaný ako prínos pre fungovanie tímu, interné procesy a došlo aj k zlepšeniu medziľudských vzťahov na pracovisku. Vďaka štvordňovému pracovnému týždeň sa zvýšila atraktivita firiem na pracovnom trhu – väčšina malých a stredných spoločnosti síce nemôže svojim zamestnancom zvýšiť mzdy, no namiesto toho im môže poskytnúť alternatívu vo forme kratšieho času.
Pokiaľ ide o zníženie emisií, tak štvordňový pracovný týždeň na to nemá zásadný dopad, nakoľko ľudia počas voľných dní viac cestujú.
Podľa Gomesa z portugalského experimentu možno vyvodiť nasledovné závery:
- Štvordňový pracovný týždeň je legitímna a životaschopná manažérska prax, ktorá zabezpečuje operatívne výhody pre spoločnosti, ako je lepšie pracovné prostredie, zníženie absencie a zvýšenie atraktívnosti na trhu práce. Úspešná implementácia si však vyžaduje zásadnú reorganizáciu firiem.
- Štvordňový pracovný týždeň je možné uplatniť vo všetkých odvetviach, zníženia počtu hodín sa však musí prispôsobiť jednotlivým sektorom, aby sa maximalizovali účinky na produktivitu.
- Výsledky tohto experimentu slúžia len na informovanie, no nemožno ich zovšeobecňovať.
- Je dôležité povzbudiť viac firiem, najmä veľké spoločnosti, aby testovali štvordňový pracovný týždeň.
- Startupom a spoločnostiam, ktoré chcú dosiahnuť väčšiu rodovú rovnosť, môže 4-dňový pracovný týždeň priniesť viaceré benefity, nakoľko ženy vo všeobecnosti viac oceňujú skrátenie pracovného týždňa.
- Štvordňový pracovný týždeň má pozitívny vplyv na kvalitu života pracovníkov – či už ide o zníženie stresu, zlepšenie duševného zdravia a osobnú spokojnosť – preto by sa nemal podceňovať.
- Štvordňový pracovný týždeň ocenili najmä pracovníci s nižšími platmi a nižšou kvalifikáciou, a to vzhľadom na menšiu flexibilitu pracovného času. Na rozdiel od vysokokvalifikovaných zamestnancov, ktorí sú viac „pánmi svojho času“ a tým pádom majú lepšiu rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom, tí nízkokvalifikovaní sú viac „pripútaní“ k svojmu zamestnaniu a takto si mohli lepšie riadiť svoj voľný čas.
- Obavy, že by si ľudia našli druhé zamestnanie sa ukázali ako neopodstatnené. Podľa údajov z tohto projektu došlo len k marginálnemu nárastu pracovníkov s druhým zamestnaním.
Podľa Gomesa štvordňový pracovný týždeň predstavuje sľubný cieľ. Je však dôležité si uvedomiť, že takáto zásadná zmena organizácie práce si vyžiada niekoľko rokov. Zmeny majú byť zavádzané postupne a najmä veľmi obozretne.
Je nevyhnutné, aby sa tento proces opieral o fakty a zahŕňal rôzne zainteresované strany – vrátane akademikov, občianskej spoločnosti, sociálnych partnerov, vlády a miestnych orgánov, verejných inštitúcií a politických strán.
