Útokov zo strany vládnych predstaviteľov, ktoré sú namierené nielen proti odborom ale predovšetkým proti prezidentke KOZ SR, v poslednom období pribúda. Nejde pritom o nejaký ideologický spor, majú charakter osobných invektív.
Je úplne prirodzené, že medzi vládou a odbormi existuje isté napätie. Stoja na opačnom brehu – odbory sa snažia zastupovať záujmy zamestnancov, čo sa u vlády nestretáva vždy s pochopením. No zároveň existujú situácie, keď sa sociálni partneri dokážu dohodnúť, čoho svedkami sme boli pri vyjednávaní tripartity v uplynulých dvoch rokoch.
Útoky „ad hominem“ však majú za cieľ oponenta ponížiť a v očiach verejnosti pošpiniť. Sú takpovediac poslednou možnosťou pre tých, ktorým došli argumenty. Predstavitelia vlády sa takýmito nálepkami snažia znížiť dôveryhodnosť odborov. Odbory na Slovensku pritom nie sú vládne ani opozičné, ich úlohou je presadzovať sociálny dialóg a obhajovať práva zamestnancov.
Najlepším dôkazom, že odbory sú nadstranícke je to, že demonštrácie proti zlým vládnym opatreniam organizujú za každých okolností, či sú pri vláde „čierni“ alebo „červení“. Stačí si spomenúť na demonštráciu Proti chudobe, ktorú odbory zorganizovali v októbri 2022. Hoci leitmotívom tohto protestného zhromaždenia bolo potreba bezodkladne prijať opatrenia, ktoré zastavia pokles životnej úrovne a reálnych príjmov obyvateľstva, vyplývajúce z prudkého nárastu cien energií, u vládnych predstaviteľov sa nestretol s pochopením. Na odbory sa zniesla spŕška kritiky. Nešetril ňou najmä vtedajší minister financií Igor Matovič.
Napriek tomu, že vzťahy medzi odbormi a vládou boli už od roku 2020 značne napäté – KOZ podala podnet na Generálnu prokuratúru SR voči ministrovi Milanovi Krajniakovi pre „flagrantné porušenie zákonov“, a to najmä pre to, že o novele zákona o minimálnej mzde rokoval len so zamestnávateľmi, čím obchádzal odbory – nik z vládnych predstaviteľov neútočil na odbory osobne.
To sa zásadným spôsobom zmenilo na jeseň minulého roku, keď z náhodného stretnutia po verejnej diskusii venovanej odkazu 17. novembra vznikla „kauza Štefunko pil s odborármi“. Túto pseudokauzu potom živili viacerí vládni predstavitelia, počnúc štátnym tajomníkom ministerstva školstva Róbertom Zsemberom a končiac šéfom envirorezortu Tomášom Tarabom.
„Psiu hlavu“ sa prezidentke KOZ Monike Uhlerovej naposledy túto nedeľu pokúsil nasadiť podpredseda NR SR Tibor Gašpar, ktorý ju v relácii O päť minút 12 nazval „politickou aktivistkou Progresívneho Slovenska.” Pritom veľmi dobre vie, že nikdy členkou žiadnej strany nebola a ani takúto ambíciu nemá.
Všetky tieto útoky majú spoločný cieľ: znížiť dôveryhodnosť odborov, ktoré odmietajú byť iba poslušným nástrojom politikov a snažia sa byť maximálne nadstranícke. Na celej veci je najsmutnejšie to, že to čo sa deje na najvyššej úrovni, zažívajú odborári aj na nižších úrovniach zo strany zamestnávateľov. Symbolom svojvôle, keď sa zamestnávatelia snažia zbaviť „nepohodlných odborárov“, pričom neváhajú porušiť ani zákon, sa tento rok stal napríklad Adrián Šuba – odborový funkcionár, predseda Základnej organizácie OZ KOVO AITS v Nitre, ktorú tam v roku 2022 spoluzakladal. Adrián žiaľ nie je prvý, takýchto prípadov sa na Slovensku udiali už desiatky. Odbory preto navrhujú, aby zamestnávateľ nemohol jednostranne ukončiť pracovný pomer odborového funkcionára bez rozhodnutia súdu, ktorý bude povinný konať v zrýchlenom konaní. Pokiaľ nepadne súdny verdikt bude výpoveď neplatná a členovi odborového orgánu tak bude patriť náhrada mzdy.
Je však otázne, či vláda takéto opatrenie prijme. Namiesto vecných riešení sa niektorí jej predstavitelia útokmi na odbory snažia odpútať pozornosť od pálčivých problémov, ktoré trápia ľudí. Konsolidačné opatrenia sa prejavujú v rastúcej chudobe, čo potvrdzujú aj najnovšie údaje Štatistického úradu SR: Až tretina slovenských domácností si nemôže dovoliť ani len týždňovú dovolenku, a v prípade, že sa im v domácnosti pokazí spotrebič, tak nemajú žiadne úspory. O tom, že chudoba ma Slovensku rastie, sa však presviedčame doslova na každom kroku. Symbolom toho sa stalo maslo ochránené „elektronickým pípačom“.
Namiesto toho, aby sa politici snažili odstrániť tieto problémy, podlo útočia na tých, ktorí na ne upozorňujú. Aj v tomto prípade však platí, že sa nemôžu hnevať na zrkadlo, ktoré im len ukazuje ich pravú tvár.
