Ako sa bude vyvíjať sociálna politika, zamestnanecké a zamestnávateľské prostredie po voľbách? Tieto otázky ma napĺňajú značnou nervozitou, a to z niekoľkých dôvodov. Prvým je nedostatok odborných kapacít v prostredí rodiacej sa vládnej koalície. Svedčí o tom aj fakt, že o post ministra práce nie je veľký záujem a ministerstvo práce patrí k rezortom, kde médiá len tipovali možné mená. Z toho možno dedukovať ďalší dôvod na nervozitu, a to neznalosť problematiky a neuvedomovanie si problémov, ktorým bude čeliť naša spoločnosť v oblasti práce a sociálnych vecí.
Študujúc programy politických subjektov a počúvajúc vyjadrenia ich predstaviteľov, možno predpokladať akýsi konzervatívny model sociálnej politiky, ktorý by mohol teoreticky „zakonzervovať“ status quo a zamerať sa hlavne na podporu rodinnej politiky a na politiku bývania. Niekoľkokrát odznelo, že nová vláda nebude rušiť sociálne balíčky v podobe obedov alebo vlakov zadarmo. Obávam sa však, že znalosť sociálnej politiky predstaviteľov budúcej vlády sa začína a končí pri týchto dvoch opatreniach. Ale ešte väčšie obavy mám z prvkov ekonomického (neo)liberalizmu, ktoré do koaličného štvorlístka bude vnášať najmä politická strana SaS.
Môžu sa dotknúť Zákonníka práce, ako aj ďalšej legislatívy vzťahujúcej sa na zamestnanecké prostredie. Neznalosť problematiky v kombinácii so snahami o liberalizáciu pracovného práva, podliezanie minimálnej mzdy, škrtanie sociálnych výhod a oslabovanie sociálnych práv pod rúškom skvalitňovania života cez podporu len podnikateľského prostredia môžu pre pracujúcich znamenať hotovú katastrofu. Slová ako „potrebujeme jednoduchý, moderný, zrozumiteľný Zákonník práce, ktorý odstráni bariéry v zamestnávaní“ by mali zamestnancov udržiavať v strehu. Zákonník práce nie je nástrojom na tvorbu pracovných miest. Na to slúžia iné opatrenia aktívnej politiky trhu práce. Zákonník práce musí v prvom rade chrániť tých, ktorí sú vo vzťahu zamestnanec – zamestnávateľ slabší, a to sú v tomto prípade zamestnanci. Nie je žiaduce ho „modernizovať“, „liberalizovať“ či „urobiť flexibilnejším“.
Za takýmito zámermi sa vždy nachádza ohrozenie postavenia pracujúcich. Podnikateľské prostredie sa dá skvalitňovať aj bez toho, aby sa škodilo zamestnancom. Ak má niekto ambíciu pomôcť zamestnávateľom, opomenutí nesmú zostať ani zamestnanci. Mimochodom, Zákonník práce už teraz ponúka flexibilné riešenia rôznych situácií napríklad v podobe kratšieho alebo pružného pracovného času, práce z domu, zdieľaného pracovného miesta, konta pracovného času v období krízy a podobne. Ale ak chce niekto modernizovať túto právnu normu, mal by sa zamyslieť nad legislatívnym ukotvením nových foriem práce, platformového zamestnávania a ďalších fenoménov, ktoré prináša digitálna éra. Štvrtá priemyselná revolúcia spojená s digitalizáciou, robotizáciou a automatizáciou, ako aj klimatická kríza stavajú našu spoločnosť pred úplne nové výzvy.
Nie som si však istá, či si ich nová vláda uvedomuje. V oboch prípadoch môžeme predpokladať vážne dosahy aj na svet práce, pracovno-právne vzťahy, oblasť ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, štruktúru a charakter trhu práce. Nevyhnutná je diskusia a neodkladné opatrenia férového prechodu na digitalizovanú a zelenú, sociálne spravodlivú ekonomiku. Dané výzvy sa spájajú s nevyhnutnosťou posilňovania a dodržiavania sociálnych práv, s vytváraním kvalitných a hlavne udržateľných pracovných miest, so skracovaním pracovného týždňa, znižovaním daňového zaťaženia práce, s vyšším zapojením žien a mladých ľudí do rozhodovacích procesov či so sociálnou inklúziou marginalizovaných skupín.
V niektorých odvetviach vývoj technológií môže viesť k vyššiemu stupňu automatizácie a nižšej potrebe pracovnej sily. V dôsledku toho možno očakávať zvýšenú mieru flexibilizácie a prekarizácie práce, vznik nových sociálnych rizík a vytváranie nových sociálnych skupín, kde budú opäť tzv. konkurencieschopní, ohrození a vylúčení. To všetko môže spoločnosť ešte viac polarizovať, sociálne i politicky. Riziká sa skrývajú v možných snahách o redukciu sociálnych štandardov, v oslabení systémov sociálneho zabezpečenia a v znižovaní podielu práce na národnom bohatstve. Bude nevyhnutné prebudovať verejné politiky, reformovať nástroje daňovej, sociálnej, vzdelávacej a zdravotnej politiky, posilňovať príjmy verejných rozpočtov cez oveľa ambicióznejšie daňové mixy a presun daňového bremena z práce na kapitál, progresívne zdaňovanie a platby do schém zdravotného a sociálneho zabezpečenia, zavedenie nových alebo posilnenie marginálnych daní, ako napríklad daň z luxusu, majetkové, environmentálne a digitálne dane či dane z robotov.
Potrebné bude aj posilnenie sociálneho dialógu ako garancie sociálneho zmieru a prevencie možných sociálnych nepokojov, legislatívne ukotvenie nových potrieb v oblasti BOZP a v pracovno-právnej oblasti, ako aj vytvorenie dostatočných finančných zdrojov na zvládnutie hospodárskej transformácie a zamedzenie očakávaným negatívnym sociálnym javom a dôsledkom. Je na to nová vláda pripravená? Obávam sa, že nie.
