V uplynulých týždňoch sme boli svedkami koordinovaného útoku na verejný sektor. Médiá, pravicoví analytici a niektorí lobisti opäť vytiahli osvedčenú zbraň: zjednodušenú interpretáciu dát o priemerných mzdách vo verejnom a súkromnom sektore. Má to byť dôkaz o „preplatenom“ štáte a zbytočnom luxuse, ktorý si vraj Slovensko nemôže dovoliť. Je to rovnaký nezmysel, ako tvrdenie, že za posledné roky narástol počet úradníkov o 100 000.
Keď sa však pozrieme bližšie, nejde o žiadnu odbornú diskusiu. Ide o čistý ideologický konštrukt. Účelovo zostavený graf bez hlbšej analýzy, ktorý má vyvolať závisť a nenávisť, odviesť pozornosť od skutočných problémov a rozdeliť spoločnosť. A zároveň pripraviť pôdu pre škrty, ktoré v konečnom dôsledku poškodia verejné služby, občanov aj pracujúcich.
Graf ako ideologický nástroj
Na grafe použitom vo vyššie prelinkovanom článku vidíme, že priemerné mzdy vo verejnom sektore sú v súčasnosti vyššie ako v súkromnom.
To je však len holý aritmetický priemer, bez kontextu. Nedajú sa z neho vyčítať také dôležité informácie, ako:
- štruktúra pracovných pozícií v jednotlivých sektoroch,
- úroveň vzdelania zamestnancov v jednotlivých sektoroch,
- regionálne rozloženie zamestnancov týchto sektorov,
- stav kolektívneho vyjednávania v týchto sektoroch,
- povinnosti, ktoré štát systematicky deleguje na verejné inštitúcie bez ohľadu na ich spoločenskú pridanú hodnotu, alebo personálnu, alebo finančnú poddimenzovanosť.
Len tak mimochodom – tí, ktorí dokážu „vyprodukovať“ takýto graf, rozumejú čomukoľvek z vyššie uvedeného? Alebo im stačí aj takýto demagogický pohľad, ako podklad pre vyvolávanie nenávisti voči štátnym zamestnancom?
A na okraj, vedia autori grafu, že po roku 2014, keď sa výška priemernej mzdy vo verejnom sektore začala vzďaľovať od výšky priemernej mzdy v súkromnom sektore, došlo k metodickej zmene, keď sa postupne stali zamestnancami verejného sektora aj zamestnanci štátnych firiem, ako ŽSR, ZSSK, atď. a neskôr aj zamestnanci zdravotníckych zariadení? Vedia ako tieto zmeny ovplyvnili výšku priemernej mzdy vo verejnom sektore?
Namiesto serióznej analýzy tu máme výrobu „verejného nepriateľa číslo jeden“. Učiteľka, ktorá učí vaše deti. Pracovník v sociálnych službách, ktorý sa stará o vašich starých rodičov. Hasič na najbližšej požiarnej stanici, ktorý je pripravený uhasiť váš majetok. Policajt, ktorého voláte, keď vás okradnú, alebo napadnú. Úradník vo vašej obci, za ktorým idete ak potrebujete služby samosprávy. Zamestnanci v zdravotníckych zariadeniach, alebo štátnych firmách, ako sú železnice, teplárne, atď. Týmto všetkým nakreslil autor grafu, aj novinár, ktorý napísal článok, na chrbát terč. Terč, ktorý označuje tých, čo podľa niektorých „rádoby“ nezávislých analytikov zarábajú „priveľa“.
Útok na verejný sektor ako zastierací manéver
Celá argumentácia proti verejnému sektoru slúži ako dymová clona. Skutočným problémom slovenskej ekonomiky nie je „preplatený štát“, ale:
- slabé pokrytie kolektívnymi zmluvami v súkromnom sektore,
- absencia systémovej hospodárskej a priemyselnej politiky,
- prehlbujúce sa regionálne rozdiely,
- masívne daňové úniky a laxný prístup k regulácii veľkých firiem.
Kým sa odborové organizácie márne snažia presadiť rozšírenie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, niektorí „analytici“, najmä z kruhov ako INESS, podsúvajú verejnosti predstavu, že problémom Slovenska sú „príliš vysoké platy v štátnej správe“. Je to len sofistikovanejšia verzia starej pesničky o tom, že štát treba zlikvidovať a nech „trh vyrieši všetko“.
Kto sú „analytici“ a komu slúžia?
Médiá by mali byť opatrnejšie, keď opakovane dávajú priestor tzv. nezávislým analytikom. Často citovaný inštitút INESS je v skutočnosti ideologická platforma, nie nezávislá výskumná inštitúcia. „Odborné názory“ jeho expertov sú ľahko predvídateľné. Tí každý rok dookola opakujú tie isté, dávno vyvrátené mantry, ktoré slúžia len záujmom súkromného kapitálu – nižšie dane pre firmy, deregulácia, flexibilizácia, útok na verejné výdavky. Ak INESS niečo nazýva „neefektívnym“, zvyčajne tým myslí niečo, čo bráni firmám maximalizovať zisk bez ohľadu na spoločenské dôsledky.
Problém je v tom, čo nevidíme
Je dôležité pripomenúť si, že problémom nie je to, že vo verejnom sektore rastú mzdy. Naopak, je to sektor, kde kolektívne vyjednávanie pokrýva väčšinu zamestnancov. Skutočný problém je to, že súkromný sektor sa mu v tejto oblasti ani nepribližuje.
- V súkromnom sektore nemá kolektívnu zmluvu väčšina zamestnancov,
- v mnohých firmách je odborová organizácia potláčaná alebo systematicky likvidovaná,
- pracovné podmienky v mnohých firmách sú často nedôstojné, no nikto sa o to nezaujíma, pokiaľ je zamestnávateľ „efektívny“.
Kto je tu teda neefektívny?
Efektívnosť verejnej správy nie je o počte úradníkov, ako sa to zvykne skratkovito zneužívať, ale o tom, či štát poskytuje občanom kvalitné služby. Ak niekto tvrdí, že Slovensko „živí pol milióna štátnych zamestnancov“, mal by si najprv ujasniť, koho tým myslí. Sú to učitelia? Zdravotné sestry? Policajti? Hasiči? Opatrovateľky? Zamestnanci samospráv?
Tieto skupiny nevyrábajú zisk, ale zabezpečujú fungovanie spoločnosti. Ak ich prepustíme alebo podfinancujeme, zaplatíme to všetci – zhoršením verejných služieb, vyššou frustráciou a nakoniec aj odchodom ľudí do zahraničia.
Samozrejme, dôležitou debatou je to, čo od štátu dostávame a za akú cenu. Kvalita a efektivita verejných služieb je dôležitá a treba ju zlepšovať, no ponižovaním a urážaním zamestnancov štátu sa k tomu ani len náhodou neprepracujeme.
Nepotrebujeme obetného baránka, ale systémové riešenia
Namiesto hľadania riešení na úrovni štátu sa verejnosti podsúva „vinník“ – verejný zamestnanec – váš(a) sused(ka), kamarát(ka), príbuzný(á).
Ak chceme skutočne ozdraviť verejné financie a zabezpečiť dlhodobú stabilitu, potrebujeme:
- audit výdavkov a štruktúr, nie bezhlavé škrty a útoky na zamestnancov,
- rozšírenie kolektívneho vyjednávania v súkromnom sektore,
- reformu daňového mixu tak, aby viac platili tí, ktorí si to môžu dovoliť,
- a hlavne – férovú verejnú diskusiu, ktorá nebude šíriť závisť, ale podporí solidaritu.
Grafy, ktoré nerozlišujú kontext, sú len nástrojom ideologického boja. Verejné služby si nezaslúžia nenávisť – zaslúžia si dôstojnú podporu a rešpekt.
Foto: Pexels
