Site icon ePráca Online

Keď sa z príjmov seniorov stane dôkaz dôchodkového luxusu

Dalibor Roháč vo svojom komentári opisuje slovenský dôchodkový systém ako prejav neudržateľnej štedrosti voči starším generáciám na úkor mladších. Problém je však v tom, že už na začiatku svojho textu interpretuje štatistické údaje spôsobom, ktorý môže viesť k zásadne nesprávnym záverom.

 

Roháč argumentuje tým, že mediánový príjem ľudí nad 65 rokov dosahoval v roku 2024 až 106 % príjmu mladších obyvateľov. Lenže ukazovateľ Eurostatu, ktorý používa, neporovnáva dôchodky so mzdami pracujúcich. Porovnáva medián ekvivalentného disponibilného príjmu osôb nad 65 rokov s mediánom ekvivalentného disponibilného príjmu všetkých osôb mladších ako 65 rokov – teda vrátane detí, študentov, nezamestnaných a ekonomicky neaktívnych.

Nepochopenie štatistiky, alebo zavádzanie?

Navyše, príjmy ľudí nad 65 rokov netvoria len dôchodky. Započítavajú sa aj príjmy z práce, podnikania a ďalších zdrojov. A čo je mimoriadne dôležité, nejde o individuálne príjmy, ale o príjmy celej domácnosti prepočítané podľa jej veľkosti a zloženia. Ak teda dôchodca žije v spoločnej domácnosti s pracujúcimi členmi rodiny, ich príjmy ovplyvňujú aj jeho štatisticky vykázanú životnú úroveň – pripomínam aj fakt, ktorý zásadne ovplyvňuje interpretáciu tejto štatistiky, že Slováci žijú v priemere v najpočetnejších domácnostiach v EÚ a patria medzi krajiny s najvyššou mierou preplnenosti bývania, je preto obzvlášť dôležité odlišovať príjem samotného dôchodcu od príjmu domácnosti, v ktorej žije. Takýto spôsob argumentácie rozdúchava pahrebu medzigeneračnej nevraživosti a odvádza pozornosť od skutočných ekonomických a sociálnych problémov Slovenska.

„Takýto spôsob argumentácie rozdúchava pahrebu medzigeneračnej nevraživosti a odvádza pozornosť od skutočných ekonomických a sociálnych problémov Slovenska.“

Tento metodický detail je o to dôležitejší, že podľa Eurostatu na Slovensku v roku 2023 pokračovalo v práci po priznaní starobného dôchodku až 24,7 % dôchodcov, pričom priemer EÚ predstavoval len 13 % – patríme teda medzi krajiny s vysoko nadpriemerným podielom pracujúcich dôchodcov. Z tých, ktorí pokračovali v práci, až 30,3 % uviedlo ako hlavný dôvod finančnú nevyhnutnosť – čiže nízke dôchodky. Relatívne priaznivé príjmové postavenie seniorov preto automaticky neznamená štedré dôchodky. Môže odrážať aj ich pracovné príjmy, zloženie domácností a predovšetkým nízke príjmy zvyšku populácie. Bez podrobnejšej analýzy dát nevieme, aký podiel na výsledku jednotlivé faktory majú.

Problémom sú nízke mzdy, nie dôchodky

A práve tu sa dostávame k problému, ktorý Roháč vo svojej interpretácii prakticky obchádza. Na Slovensku máme nízke mzdy, a to nielen v nominálnom vyjadrení, ale aj vzhľadom na cenovú hladinu a ekonomickú výkonnosť krajiny. V analýze sme s kolegom ukázali, že v roku 2024 dosahoval čistý zárobok slovenského zamestnanca v parite kúpnej sily len 45 % porovnateľného rakúskeho zárobku, zatiaľ čo v Poľsku to bolo 64 %. Slovenské mzdy zaostávajú a ich konvergencia je mimoriadne slabá. Ak teda porovnávame príjmy seniorov s príjmami ostatných obyvateľov, mali by sme sa najmä pýtať, prečo sú príjmy pracujúcich také nízke.

Podobne problematicky Roháč pristupuje k výdavkom na dôchodky. Upozorňuje, že ich podiel na HDP vzrástol z 8% v roku 2018 na 9,5% v roku 2025. Zabúda však na dve zásadné súvislosti. Po prvé, Slovensko starne a počet dôchodcov rastie, čo prirodzene vytvára tlak na rast celkových výdavkov. Samozrejme, vývoj ovplyvňujú aj konkrétne politické rozhodnutia vrátane napr. zavedenia trinástych dôchodkov.

Po druhé, Roháč nespomína medzinárodné porovnanie. Podľa harmonizovaných údajov Eurostatu dosahovali v roku 2024 výdavky na dôchodky na Slovensku 9,45 % HDP, zatiaľ čo priemer EÚ bol 12,57 %. Napriek rastu výdavkov sme teda stále výrazne pod európskym priemerom. Nejde o dôkaz udržateľnosti, alebo primeranosti, ale o zásadný kontext, ktorý v Roháčovom príbehu o mimoriadnej štedrosti dôchodkového systému chýba.

To však neznamená, že náš dôchodkový systém nemá problém s dlhodobou udržateľnosťou. Má, a demografické starnutie ho bude prehlbovať. Lenže problém nie je možné redukovať na údajne priveľmi štedré dôchodky. Veľmi pekne to vystihla bývalá premiérka Iveta Radičová: „Po prvé, máme nízke platy. Z nízkeho platu platíte nízke odvody. Vždy tam bude málo peňazí.“

Po prvé, máme nízke platy. Z nízkeho platu platíte nízke odvody. Vždy tam bude málo peňazí.

Radičová následne upozornila na demografické starnutie a na to, že financovanie slovenských dôchodkov stojí predovšetkým na odvodoch z práce. Podľa ňou uvádzaného pomeru pochádza približne 70 % príjmov na dôchodky z odvodov zamestnancov a zamestnávateľov a 30 % zo štátneho rozpočtu. Zdôraznila, že moderné ekonomiky majú tento pomer zväčša naopak a musia hľadať širšie zdroje financovania, pretože rastúcu časť produkcie zabezpečujú technológie a kapitál, ktoré sa na financovaní sociálneho zabezpečenia nepodieľajú rovnakým spôsobom ako ľudská práca.

Obr. Podiel sociálnych odvodov (zamestnanca a zamestnávateľa) na celkovej cene práce pracujúcej dvojice (obaja s príjmom 100 % priemernej mzdy) s dvoma deťmi. Výpočty a spracovanie: Anton Marcinčin (koncept OECD a EUROSTATU „take-home pay“)

Iveta Radičová na potrebu širšieho daňového financovania dôchodkov upozorňovala už v roku 2009, pričom vtedy výslovne uviedla, že potrebu väčšieho zapojenia štátneho rozpočtu už pochopil aj Ivan Mikloš. O to prekvapujúcejšie je, že Dalibor Roháč, ktorý s Ivanom Miklošom spolupracuje, túto podstatnú súvislosť vo svojom komentári obchádza. Výsledkom je komentár, ktorý namiesto hľadania systémových riešení ponúka predovšetkým generačný konflikt. Mladí proti starým, pracujúci proti dôchodcom. Akoby slovenskí seniori žili v luxuse na úkor ostatných generácií. Akoby hlavnou príčinou nízkych miezd, nedostupného bývania a nedostatočných verejných investícií boli dôchodcovia. Takýto spôsob argumentácie rozdúchava pahrebu medzigeneračnej nevraživosti a odvádza pozornosť od skutočných ekonomických a sociálnych problémov Slovenska.

Znižovať dôchodky, alebo zvyšovať odvody?

Áno, náš dôchodkový systém má problém s dlhodobou udržateľnosťou. Možností je viac, ako len znižovať dôchodky, alebo zvyšovať odvody – od rastu miezd, zamestnanosti a produktivity až po reformu financovania dôchodkov s väčším zapojením daňových príjmov vrátane zdaňovania kapitálu a majetku. Napríklad po vzore Dánska, kde sa prakticky neplatia klasické sociálne odvody z miezd a základné štátne dôchodky sa financujú zo všeobecných daní.

Otázka preto nestojí tak, či si spoločnosť môže dovoliť dôstojné dôchodky. Otázka stojí tak, ako nastaviť ekonomiku a rozdelenie vytvoreného bohatstva, aby si dôstojné dôchodky mohli dovoliť súčasné aj budúce generácie.

A na túto otázku nám rozprávanie o „boomerskom luxusnom komunizme“ odpoveď nedáva.

 

Skrátená verzia komentára vyšla v Denníku N

Ilustračné foto: ChatGPT

Exit mobile version