Európa je ostrovom blahobytu, no „stále ju delí železná opona – tá mzdová,“ dodáva novinárka Saša Uhlová. Jej aktuálny dokument Hranice Európy poukazuje na to, že aj 30 rokov po páde Berlínskeho múra milióny ľudí z východnej Európy odchádzajú na západ za prácou a lepším zárobkom. Nuž stále platí: „je jeden svet, a predsa dva sú svety…“
České novinárky Apolena Rychlíková a Saša Uhlová sa problematike najhoršie platených zamestnaní venovali už v dokumente Hranice práca. Uhlová si na vlastnej koži vyskúšala aké to je pracovať v nemocničnej práčovni, hydinárni, za pokladňou, alebo v triedičke odpadu. Zistila, že títo „neviditeľní ľudia“ pracujú v otrasných podmienkach a za minimálnu mzdu, ktorá im často nestačí ani na základné životné potreby.
Teraz za rozhodla zmapovať situáciu v západoeurópskych krajinách a poukázať na to, že za oponou blahobytu sa skrýva priam otrocká práca gastarbeitrov zo strednej a východnej Európy.
Od nevidím do nevidím
Uhlová si najprv prostredníctvom agentúry našla zamestnanie na farme v Nemecku. Tu zistila, aké je to pracovať „od svitu, do mrku“, sedem dní v týždni a to len za 6,20 na hodinu! Škoda, že nezisťovala, prečo je plátaná tak slabo, keď minimálna mzda v r. 2020 bola v Nemecku 9,35 euro na hodinu a dnes dosahuje 12,41 Euro.
Spolu s partiou žien z Poľska čistila zeleninu a zbierala šalát na poli. „Szybko, szybko – rýchlo, rýchlo!“ hnala ženy ich šéfka. Ráno vstávali už o piatej, niekedy aj skôr a do postele si líhali až po 10 večer. Nik sa ani nepýtal dokedy a čo budú robiť, lebo to nemalo zmysel. Tráviť aj 14 hodín denne v práci nikomu neprišlo zvláštne.
Sympatický bol náznak vzdoru, keď chceli ženy štrajkovať, lebo šéf im avizoval, že po celodennej úmornej práci na poli, by mali ísť ešte večer do haly krájať zeleninu. Totálne uťahané ženy z práce na poli už mali dosť. No napokon zo štrajku nič nebolo, lebo šéf zapol svetlá na traktore a museli zbierať šalát až neskoro do noci…
Jediným svetlým okamihom na týchto galejach bol piatok, keď sa mohli spolu zabaviť, svoj smútok utopiť v alkohole a spomínať pri tom na rodiny, ktoré nechali doma.
https://www.youtube.com/watch?v=BipO8o0429s
Šetrný šéf
Uhlovej ďalšou destináciou bolo Írsko, kde si po neúspešnom hľadaní roboty vo Veľkej Británii našla zamestnanie ako chyžná v hoteli. Tu sa stretla zasa s partiou mladých Slovákov, ktorí sem prišli za lepším zárobkom, lebo mali pocit, že na Slovensku nemajú žiadnu budúcnosť.
Mnohí však oľutovali. Pracovné podmienky v Írsku boli rovnako drsné ako v Nemecku – vysoké pracovné tempo, personálna poddimenzovanosť, šikana a neustála kontrola cez WhatsApp. Ľudí tu držala len vidina zárobku – dostávali minimálnu mzdu 10,50 na hodinu – no každý myslel len na to, kedy bude mať dosť peňazí, aby si doma mohol zabezpečiť strechu nad hlavou a z tohto pekla konečne vypadol preč.
Väčšinou ich do Írska priviedla zlá finančná situácia. „Na Slovensku celý život robíš na to, aby si iba prežíval. Potom sa čudujú, že mladí nechcú robiť a nechcú mať v takej situácii ani deti,“ posťažovala sa jej mladá recepčná, ktorá v hoteli pracovala aj so svojim priateľom.
Otrasné pracovné podmienky ilustrovalo aj to ako majiteľ hotela šetril úplne na všetkom, aj na čistiacich prostriedkoch. Chyžné tak záchody neumývali hubkami ako sa to bežne robí, ale použitými uterákmi. Táto scéna bola skutku len pre silné žalúdky.
Uhlová sa nakoniec pred kolegami priznala, že je novinárka a nakrúca dokument. Majiteľ hotela to nejako vycítil a hneď sa začal zaujímať o to, či je všetko v poriadku… No to už bola doma a hľadala si ďalšiu prácu.
Príliš sociálny systém?
Poslednou zastávkou českej reportérky bolo prístavné mesto Marseille, kde si našla prácu opatrovateľky. Na starosti mala niekoľko starých ľudí. Hoci v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami bola táto robota oveľa znesiteľnejšia, aj tu sa ukázalo, že zamestnávateľ šetrí ako sa len dá. Opatrovateľkám platil iba čistý odpracovaný čas u jednotlivých klientov, presuny medzi nimi platené nemali. Cesta však často trvala veľmi dlho, takže napokon ani nestíhali prísť k jednotlivým klientom načas. Na druhej strane, to, že opatrovateľky zostávali u klientov dlhšie, teda vo svojom vo voľnom čase, v agentúre považovali za samozrejmosť. Po 10 dňoch to Uhlová radšej vzdala.
Keď dávala výpoveď, tak jej šéfka agentúry povedala, že na vine je štedrý sociálny štát, ktorí nenúti ľudí pracovať. „Nájsť stálych zamestnancov je pre opatrovateľské služby ťažké, ale nemôže za to štedrý sociálny štát, ale zle nastavený systém a nedôstojné mzdy, ktoré sa v záujme nás všetkých musia zmeniť,“ okomentovala to Uhlová.
Príbehy ľudí, ktorí sú nútení prijať prekérnu prácu a zostávajú žiť v zabudnutí sa na filmovom plátne neobjavujú často. Tu treba vyzdvihnúť snahu režisérky Apoleny Rychlíkovej a Saši Uhlovej sprostredkovať túto skúsenosť nám divákom, aby sme nezabúdali na to, že žijú medzi nami, hoci sú „neviditeľní“. Už len preto, že ich práca, ktorú mi využívame, ich samotných často ani neuživí.
Na to, keď sú ľudia iba čísla a zamestnávateľ človeku dáva na každom kroku pocítiť, že je nahraditeľný, rozhodne nemôže byť Európa, ktorá sa tak často hrdí prívlastkom sociálna, hrdá. A hoci nekvalifikovaná práca nikdy nebude dobre platená, systém by mal ľudom garantovať, že každá práca im umožní dôstojný život.
„Tak rada by som žila vo svete, kde by ľudia vôbec nemuseli opúšťať svoje rodiny, pretože by si doma zarobili dosť na dôstojný život,“ uzatvára dokument Uhlová.
