Konštruktívny dialóg sociálnych partnerov prináša úspechy a profitujú z neho ako zamestnanci, tak aj zamestnávatelia. Pri každom však platí priama úmera – viac členov odborov = väčšia sila = väčší úspech = kvalitnejší život zamestnancov a ich rodín.
Aj vďaka členom základnej organizácie nášho členského Integrovaného odborového zväzu, ktorá pôsobí vo firme obuvníckeho priemyslu, môžeme konštatovať, že u tých zamestnávateľov, kde pôsobia odbory, sú mzdy o 18 až 20 percent vyššie ako tam, kde odbory nepôsobia.
Pred 20 rokmi založil odborový predák Pavol Húšťava spolu s 59 kolegami, z vtedajších vyše asi 1300 zamestnancov vo firme, základnú organizáciu. Prvé kolektívne vyjednávanie trvalo deväť mesiacov, pričom nielen zamestnávateľ, ale aj samotní zamestnanci nechápali zmysel odborov a organizovania sa. Vtedajšiu situáciu, ale aj súčasnosť opísal predseda základnej organizácie na sociálnej sieti.
Za 20 rokov sa mnoho zmenilo. V spoločnosti a aj v živote každého z nás. Mnoho vecí, ktoré sa dnes berú ako samozrejmé, sa rodili veľmi ťažko a len málokto si na to už pamätá. Pred 20 rokmi v auguste 2003 sme spolu s 59 kolegami z vtedajších vyše asi 1300 (!!) zamestnancov vo firme, kde pracujem, založili odborovú organizáciu. V tom čase bola nezamestnanosť na Slovensku okolo 17 % a nájsť prácu nebolo vtedy naozaj jednoduché. Snáď aj preto sa ľudia báli v odboroch angažovať. Problémom bolo dokonca aj to, aby sa niekto uchádzal o členstvo vo výbore a zúčastňoval sa tak rokovaní s vedením firmy.
Právo odborov na zastupovanie zamestnancov pri obhajobe ich práv
Začiatky naozaj neboli jednoduché. Čelili sme ignorancii a aj rôznym formám, ktoré mali znaky zastrašovania. Dokonca aj posmeškom od tých, pre ktorých sme chceli dohodnúť lepšie podmienky – od samotných zamestnancov. (Lebo slovenská nátura?) Vtedajšie vedenie sa s nami spočiatku nechcelo ani veľmi stretávať (vraj boli pracovne veľmi, veľmi zaneprázdnení – znelo zdvorilo v odpovediach), preto sme sa museli často rôznymi spôsobmi tvrdohlavo pripomínať. Napríklad nosením odznakov a nálepiek s logom odborovej organizácie na pracovnom oblečení, rozdávaním letákov a párkrát aj podaniami na inšpektorát práce. Asi sme pre manažment boli naozaj veľmi otravní. Trvalo niekoľko mesiacov, kým vedenie firmy súhlasilo s prvým stretnutím. Rokovanie o prvej kolektívnej zmluve trvalo deväť mesiacov od predloženia nášho návrhu a bola podpísaná až v júni 2004. Skoro rok po založení odborov. Zrejme aj preto, že vtedajšie vedenie sa nedokázalo zmieriť, alebo nechápalo, že odbory majú právo na zastupovanie zamestnancov pri obhajobe ich práv, že odbory majú právo na vyjednávanie o mzdách, že kolektívna zmluva má obsahovať mzdové tabuľky a má byť zamestnancom dostupná, že odbory spolurozhodujú aj o sociálnom fonde, že majú právo spolurozhodovať o určení začiatku a konci pracovného času, o prestávkach na jedlo a oddych, o uplatňovaní náhrady mzdy v prípade prestojov z vážnych prevádzkových dôvodov, o stanovení plánu hromadného čerpania dovolenky. A to bol asi aj dôvod, prečo v odpovedi na náš návrh prvej kolektívnej zmluvy tieto ustanovenia doslovne vyškrtali.
Beh na dlhé trate
Avšak nebolo to, ako to na Slovensku už býva, jednoduché ani so samotnými zamestnancami. Napriek tomu, že sa nám podarilo každý rok dohodnúť kolektívnu zmluvu, rast miezd, nové zložky mzdy, benefity a bonusy, ktoré predtým nikdy neboli, a kolektívna zmluva zamestnancom garantovala prestávku, odstupné i mnoho iného nad rámec zákona, bola ich podpora odborom pomerne malá. A počet členov rástol len pomaly. Trvalo celých dvanásť rokov, kým bolo v odboroch organizovaných zhruba 40 % zamestnancov. A len posledných pár rokov je nás okolo 50%. Takáto organizovanosť je na slovenské pomery skôr zriedkavá, ako bežná. Preto si naozaj vážim takúto podporu.
Odbory = samotní zamestnanci
„Namiesto zaplatenia členského si kúpim krabičku cigariet“, či „načo budem v odboroch, keď všetko čo dohodnete, bude platiť aj pre mňa“ – to sú odpovede, ktoré počúvame aj dnes, po 20 rokoch. Mnoho ľudí stále nechápe, že samotní zamestnanci sú odbory. Čím viac zamestnancov je v odboroch, tým sú odbory silnejšie. Že ak si niekde pofrfleme, možno sa nám na chvíľu uľaví, ale nič tým nezmeníme. Zmeniť veci môžeme len tak, že sa budeme organizovať, združovať, zaujímať sa o veci verejné a angažovať. Verím, že ľudí ktorí toto pochopia, bude stále viac a viac. Nielen u nás vo firme, ale aj na Slovensku. Lebo ak budeme večne iba frflať a čakať na to, že za nás niekto niečo “vybaví” a bez nášho pričinenia, budeme odsúdení byť večne len na chvoste Európy. No a možno aj niekde pod chvostom, a to poriadne hlboko…každý asi viete čo sa na takom mieste nachádza…