Jean-Luc Mélenchon, líder ľavicového hnutia Nepoddajné Francúzsko, navrhol zrušenie alebo dlhodobé zmrazenie časti francúzskeho verejného dlhu. Návrh vyvolal ostrú kritiku vo Francúzsku aj na Slovensku, najmä medzi pravicovými politikmi, ekonómami a komentátormi. Popri vecných výhradách k ekonomickým dôsledkom, právnym prekážkam či dôvere finančných trhov zazneli aj obvinenia z populizmu a ekonomického extrémizmu.
Radikálny, ale legitímny ekonomický návrh sa tak miestami stal skôr predmetom politického nálepkovania než odbornej diskusie. Medzi radikalizmom a extrémizmom je však zásadný rozdiel, ktorý sa v podobných debatách často stráca.
Čo vlastne Mélenchon navrhuje?
Nie je pravda, že Francúzsko chce jednoducho prestať splácať všetky svoje záväzky alebo pripraviť súkromných investorov o peniaze. Návrh sa týka približne 600 miliárd eur verejného dlhu, teda asi 17 až 18 percent jeho celkového objemu, ktorý drží francúzska centrálna banka v rámci Eurosystému. Ide o štátne dlhopisy, ktoré centrálne banky nakúpili v predchádzajúcich rokoch v rámci menovej politiky. Jednou z diskutovaných možností je ich odpustenie, ďalšou transformácia na perpetuálne dlhopisy s nulovým úrokom, ktoré by štát nemusel v budúcnosti splatiť.
Podstatné je, že Mélenchon hovorí o potrebe európskej dohody, nie o všeobecnom jednostrannom odmietnutí záväzkov voči súkromným veriteľom. Jeho argument vychádza zo skutočnosti, že veriteľom je v tomto prípade verejná inštitúcia. Časť verejného dlhu teda predstavuje záväzok štátu voči centrálnej banke, ktorá je sama súčasťou verejného sektora. Zástancovia návrhu tvrdia, že jeho transformácia by mohla zmenšiť tlak na rozpočtové škrty a vytvoriť priestor na verejné investície.
To však ešte neznamená, že ide o jednoduché alebo beznákladové riešenie. Centrálne banky majú svoje vlastné bilancie a záväzky a zrušenie aktíva na jednej strane nemusí automaticky znamenať čistý zisk pre verejné financie na strane druhej. Navyše, súčasné európske pravidlá predstavujú pre takýto postup vážnu právnu prekážku. Presadzovať ich zmenu prostredníctvom demokratickej politickej diskusie a dohody európskych partnerov je však niečo celkom iné ako vyzývať na svojvoľné porušovanie právneho poriadku. Radikálnosť návrhu sama osebe nevypovedá nič o jeho demokratickej legitimite.
Nejde o novinku
Už v roku 2020 ekonómovia Nicolas Dufrêne a Alain Grandjean rozpracovali myšlienku odpustenia časti verejných dlhov držaných centrálnymi bankami. Vo februári 2021 následne zverejnilo približne 150 ekonómov z trinástich európskych krajín vrátane Thomasa Pikettyho výzvu na takéto odpustenie dlhov. Argumentovali, že by sa tým vytvoril priestor na financovanie ekologickej transformácie, verejných služieb a sociálneho rozvoja.
Návrh má však aj významných odborných kritikov. Bývalý hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard spolu s Quentinom Vandeweyerom v septembri 2026 upozornili, že odpustenie dlhu nemusí priniesť očakávané úspory. V lepšom prípade by išlo o účtovne neutrálnu operáciu, v horšom o zásah ohrozujúci menovú stabilitu, podporujúci infláciu či oslabujúci dôveryhodnosť štátu. Dufrêne však v následnej polemike obhajoval názor, že odpustenie dlhu môže vytvoriť dodatočný priestor na verejné investície.
Spor o odpustenie dlhu nie je sporom medzi ekonomickou vedou a extrémizmom. Je to legitímny spor medzi rôznymi ekonomickými prístupmi, ktoré sa odlišujú v chápaní fungovania peňazí, verejných financií a úlohy štátu.
Zaujímavé pritom je, že s odpustením dlhu nesúhlasia ani všetci ekonómovia, ktorí dlhodobo kritizujú politiky rozpočtových škrtov. Už v roku 2021 reagovala na pôvodnú výzvu skupina viac ako osemdesiatich odborníkov vrátane Daniely Gaborovej, Adama Toozeho či Marca Lavoieho. Nepopierali potrebu rozsiahlych verejných investícií ani problémy existujúceho fiškálneho rámca. Spochybňovali však predstavu, že samotné vymazanie pohľadávok centrálnej banky vytvorí nové zdroje. Namiesto toho navrhovali napríklad zmenu európskych rozpočtových pravidiel, lepšiu koordináciu menovej a fiškálnej politiky, vyššie zdanenie veľkých majetkov a nadnárodných spoločností či dlhodobé výhodné financovanie verejných investícií. Spor o odpustenie dlhu nie je sporom medzi ekonomickou vedou a extrémizmom. Je to legitímny spor medzi rôznymi ekonomickými prístupmi, ktoré sa odlišujú v chápaní fungovania peňazí, verejných financií a úlohy štátu.
Aj uznávaní ekonómovia ako Mariana Mazzucato a Alan Donnelly v roku 2022 obhajovali cielené odpúšťanie a reštrukturalizáciu dlhov rozvojových krajín, najmä výmenou za investície do zdravotníctva a klimatických opatrení, pričom kritizovali rozpočtové škrty, ktoré oslabujú schopnosť štátov zabezpečovať verejné služby.
Táto debata má 5000 rokov
Antropológ David Graeber vo svojej známej knihe venovanej tejto téme ukazuje, že dlh nie je iba ekonomickým faktorom. Je zároveň spoločenskou, politickou a morálnou inštitúciou, ktorej podoba sa v dejinách výrazne menila. Graeber spochybňuje predstavu, že povinnosť splatiť každý dlh za každých okolností predstavuje akýsi univerzálny, morálny a nadčasový princíp.
Na konkrétnych historických príkladoch ukazal, že už panovníci starovekej Mezopotámie pravidelne vyhlasovali odpúšťanie určitých dlhov. V sumerských a babylonských mestských štátoch sa totiž opakovane stávalo, že roľníci sa pre neúrodu, dane či iné ekonomické problémy dostávali do takej zadlženosti, že prichádzali o pôdu, slobodu alebo upadali do dlhového otroctva. Panovníci preto vydávali osobitné edikty, ktorými rušili vybrané osobné a poľnohospodárske dlhy, oslobodzovali dlhových otrokov a obnovovali prístup domácností k pôde.
Nešlo pritom o popieranie všetkých ekonomických záväzkov. Obchodné dlhy spravidla zostávali nedotknuté. Cieľom nebolo zničiť fungujúce hospodárstvo, ale zabrániť tomu, aby nadmerná zadlženosť rozložila jeho spoločenské a ekonomické základy. Podobnú logiku nachádzame aj v starovekých Aténach pri Solónových reformách či v biblických predstavách pravidelného oslobodzovania od dlhov a závislosti.
Tieto historické príklady, ktoré rozpracovali aj hospodárski historici ako Michael Hudson, samozrejme nemožno mechanicky prenášať do súčasnej eurozóny. Existuje zásadný rozdiel medzi zadlženým mezopotámskym roľníkom a štátnymi dlhopismi držanými centrálnou bankou. Ukazujú však niečo podstatnejšie, odpúšťanie dlhov nebolo v dejinách nepredstaviteľným zásahom proti ekonomickému poriadku. Najmä však ukazujú, že odpustenie niektorých dlhov môže byť dôležitým a potrebným nástrojom zachovania ekonomických fundamentov, spoločenskej súdržnosti spoločnosti a rozvoja.
A nemusíme pritom zostať iba v staroveku. V roku 1953 bola uzatvorená Londýnska dohoda o nemeckých zahraničných dlhoch, ktorá západnému Nemecku odpustila približne polovicu jeho zahraničného zadlženia a pre zostávajúcu časť stanovila priaznivé podmienky splácania. Významnou zásadou bolo zohľadnenie reálnej schopnosti krajiny splácať svoje záväzky. A napokon, aj Ivan Mikloš, ktorého sotva možno označiť za ľavicového extrémistu, v roku 2011 otvorene presadzoval reštrukturalizáciu gréckeho dlhu vrátane možnosti odpustenia časti záväzkov, ktorú považoval za lepšie riešenie než poskytovanie ďalších záchranných pôžičiek.
Samozrejme, vo všetkých prípadoch išlo o úplne iné historické, ekonomické, spoločenské a právne okolnosti, ale príklady potvrdzujú, že aj rozsiahla reštrukturalizácia štátneho dlhu môže byť výsledkom medzinárodnej, či spoločenskej dohody, nie prejavom ekonomického chaosu.
Diskusia nie je čiernobiela
Svet sa nachádza v situácii mimoriadne vysokej zadlženosti. Podľa Medzinárodného menového fondu dosiahol globálny verejný dlh v roku 2025 približne 94 percent svetového HDP a do roku 2029 by sa mal priblížiť k 100 percentám. Popri verejnom dlhu pritom existuje aj rozsiahle zadlženie domácností a podnikov. Dlhy jedných sú finančnými aktívami druhých a vytvárajú komplexnú sieť záväzkov, pohľadávok, úrokových príjmov a závislostí. Samotná existencia dlhu nie je problémom, problém nastáva, keď jeho obsluha vytláča ekonomicky a spoločensky potrebné výdavky alebo keď sa jeho bremeno rozdeľuje neudržateľným spôsobom. Možno by sme sa preto mali prestať tváriť, že na otázku rastúceho zadlženia existuje iba jediná odpoveď – v podobe politiky škrtov, šetrenia, obmedzovania verejných výdavky a splácania bez ohľadu na okolnosti. Rovnako by však bolo naivné tvrdiť, že všetky dlhy možno jednoducho odpísať bez akýchkoľvek dôsledkov. Za pohľadávkami totiž stoja aj reálni ľudia, ich úspory, dôchodkové fondy a ďalšie ekonomické záujmy.
Samotná existencia dlhu nie je problémom, problém nastáva, keď jeho obsluha vytláča ekonomicky a spoločensky potrebné výdavky alebo keď sa jeho bremeno rozdeľuje neudržateľným spôsobom.
Diskusia sa preto mala sústrediť na to, ktoré dlhy predstavujú skutočný problém, kto ich drží, aké náklady spôsobujú a kto by niesol dôsledky ich prípadného odpustenia alebo reštrukturalizácie. Rovnako dôležité je skúmať, prečo dlhy vznikajú. Či financujú produktívne investície a verejné služby, alebo sú dôsledkom hospodárskych kríz, daňových rozhodnutí, ekonomických nerovností či mechanizmov, ktoré systematicky prenášajú náklady na určité skupiny obyvateľstva.
Najmä by sme však mali prestať moralizovať o údajne nezodpovednom zadlžovaní a začať o dlhu uvažovať ako o ekonomickom a spoločenskom vzťahu. To neznamená rezignovať na zodpovednosť, dodržiavanie záväzkov či právnu istotu. Práve naopak. Znamená to hľadať také pravidlá, ktoré umožnia predchádzať nezodpovednému požičiavaniu aj zadlžovaniu, zabezpečia predvídateľné riešenie dlhových kríz a spravodlivo rozdelia ich náklady medzi dlžníkov a veriteľov.
Graeber nám pripomína, že spoločnosti počas tisícročí opakovane hľadali spôsoby, ako vystúpiť z dlhových pascí. Nie vždy úspešne a nie vždy spravodlivo. Ale samotná predstava, že dlh je nedotknuteľnou morálnou povinnosťou, nikdy nebola jediným možným princípom organizácie ekonomických vzťahov. Mélenchonov návrh nemusí byť správnym alebo najlepším riešením. Jeho ekonomické prínosy sú sporné a jeho uskutočnenie by si vyžadovalo vyrovnanie sa so závažnými právnymi a inštitucionálnymi prekážkami. To však nie je dôvod diskusiu odmietnuť, alebo nálepkovať Mélenchona a ekonómov, ktorí za týmto návrhom stoja ako hlupákov a extrémistov. Naopak, existuje množstvo dôvodov na to, aby sme diskusiu viedli vecne.
Ak sme dokázali vytvoriť ekonomický systém, v ktorom je dlh jedným zo základných nástrojov fungovania štátov, podnikov aj domácností, mali by sme byť schopní demokraticky diskutovať aj o pravidlách jeho reštrukturalizácie a odpúšťania dlhov. Pretože zodpovedná hospodárska politika nespočíva iba v tom, aby sa dlhy za každú cenu splatili. Spočíva aj v tom, aby ich splácanie neohrozovalo samotné ekonomické a spoločenské podmienky, ktoré majú tieto záväzky pomáhať udržiavať.
