Včera vláda predstavila svoju predstavu o pomoci ľuďom, ktorí v súčasnosti čelia vysokej vlne zdražovania a rastúcej inflácii. Nebudem v tomto príspevku sumarizovať všetky položky pomoci, myslím, že jej obsah a základné kontúry sú k dispozícii v každom médiu. Dovolím si len krátky komentár alebo vlastné zhodnotenie zasadené do širšieho sociálno-politického kontextu.
V prvom rade si myslím, že vláda konala pod silnejúcim verejným tlakom volajúcom po predstavení pomoci. Svedčí o tom fakt, že celá pomoc je zostavená z dvoch „blokov“, a to jednorazových príspevkov rôznym skupinám obyvateľov, ktorých ideu prezentoval minister práce už pred niekoľkými dňami, a dlhodobej pomoci rodinám s deťmi, čo je akýsi „abstrakt“ z tzv. daňovej revolúcie, ktorú zase prezentoval minister financií v novembri minulého roka. A tieto dva koncepty spojili do včera komunikovanej pomoci proti zdražovaniu.
Prvá časť pozostáva z jednorazových príspevkov domácnostiam v hmotnej núdzi, seniorom, opatrovateľom a asistentom osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, náhradným rodičom a zvýšeného prídavku na dieťa, všetko po 100 eur. Akékoľvek jednorazové príspevky vo všeobecnosti považujem za nesystémové riešenia, ktoré len plátajú diery deravej sociálnej politiky a slabého sociálneho štátu. Je to ako oprava výmoľov na rozbitej ceste, na chvíľu pomôže, ale o chvíľu sa jama objaví znovu. Riešením je nová cesta.
Druhá časť už javí prvky systémovosti a týka sa postupne zvyšujúceho sa (a nie jednorazového) prídavku na dieťa, daňového bonusu a služieb deťom. Evidentne cieli na zlepšenie prorodinnej sociálnej politiky a pomôže najmä pracujúcim rodičom. Prídavok a jeho zvýšenie sa dotkne všetkých detí, aj detí nepracujúcich rodičov. Zvýšenie zasiahne aj najchudobnejšie domácnosti.
Daňový bonus pomáha selektívne
Pri daňovom bonuse, ktorý značne porastie, už však možno vytknúť prvky selekcie, keďže ten nepomôže nízkopríjmovým a nepracujúcim osobám (a bezdetným, logicky) a osobám v hmotnej núdzi, ktorí sú ohrození chudobou a sociálnym vylúčením a tiež čelia zdražovaniu. Daňový bonus zvýši čistý príjem zamestnanca, keďže vďaka nemu zaplatí nižšiu daň. Druhá časť pomoci vôbec nepočíta s dôchodcami, čo je veľké zlyhanie, keďže mnohí z nich vedú svoj život na hranici (a často pod ňou) chudoby. Celkovo však bude dôležité, aká bude finálna podoba legislatívneho znenia, takýto návrh vyžaduje zásah do otázok zdaňovania, aký bude výber daní a (trvalé a udržateľné) krytie zo strany verejných financií.
Tu sa ešte na chvíľu zastavím. Musíme si konečne zadefinovať, aký sociálny model na Slovensku máme a chceme mať. Nie je možné na jednej strane volať po sociálno-demokratickom (inštitucionálnom) modeli škandinávskych krajín, ktorý garantuje príjem a paušálny prístup k sociálnym službám každému a to na základe kritéria, ktorým je občianstvo a financovaný je z daní, a na strane druhej balansovať medzi reziduálnym modelom typickým pre anglosaský priestor, ktorý cieli na boj proti chudobe a nezamestnanosti a závisí od výšky zdrojov, a industriálnym modelom typickým pre Nemecko, ktorý zase cieli na udržanie príjmu pracujúcich, závisí od profesijného statusu a je financovaný najmä zo zdaňovania práce.
Ja som zástancom toho škandinávskeho. Ten však okrem iného vyžaduje prekopať daňový mix a zdaniť najmä pasívny príjem, nie najviac ten aktívny (čiže napr. príjem zo mzdy). Zo štedrého sociálneho systému benefitujú všetci, vrátane vyšších príjmových vrstiev, ktoré do neho značnou čiastkou prispievajú. Na druhej strane akceptujú, že z neho pomáhajú iným. To eliminuje postoje o „príživníkoch na sociálnom systéme a neschopnosti o seba sa postarať“ a zvyšuje ochotu takýto systém financovať. Ale o tom zase viac slov nabudúce.
